V dnešnom rozhovore sme sa ho opýtali na jeho vzťah k športu, športové úspechy, ale aj plány do budúcna.
Kedy ste začali so športom?
Dá sa povedať, že takmer od narodenia. Otec bol riaditeľom kúpeľov Delfín a Grossling, takže moje prvé kroky z materskej škôlky smerovali do plaveckého bazéna. Šport ma priťahoval od malička, tak som skúsil okrem plávania aj futbal, karate, džudo, šerm, a ktovie čo všetko ešte. Ale najviac ma oslovil kajak na Dunaji. Tomuto športu som ostal verný dodnes.
Čo bolo na kanoistike iné ako na ostatných športoch?
Bolo to veľmi príjemné spojenie vody a leta. Okrem toho sme chodievali na splavy, čo je zase spojenie vody s prírodou. Boli sme výborná partia a v lodenici sme trávili celé leto. Nebolo to len o tréningoch na kajaku, ale aj o spoločne strávenom čase v lodenici s kamarátmi. Boli sme tam od rána do večera. Hrali sme futbal, tenis, ping-pong, chodili sme bicyklovať, atď. Sami sme si cez obed varili. Bolo to skrátka super.
Kedy ste začali brať kanoistiku vážne a chceli ste vyhrávať?
Chuť bola takmer od začiatku. Na dlhých tratiach sme mali na dvoj-kajaku medailové výsledky už v žiackych kategóriách. V doraste som však začal mávať opakované zranenia. To malo vplyv na rast mojej výkonnosti a začal som za súpermi zaostávať.
Napriek tomu, keď som sa dostal do mužskej vekovej kategórie, podarilo sa mi na maratónskej trati, na majstrovstvách Československa skončiť na 5. mieste. Na jednom svetovom pohári v Piešťanoch som získal 8. miesto.
To nie sú zlé výsledky, prečo potom tá pauza v súťažení?
Moje zranenia sa opakovali častejšie a doba liečenia sa vekom predlžovala. Lekári si s tým nevedeli poradiť a ani sa moc nesnažili. Nebol som majster sveta, tak ich môj ojedinelí problém príliš nezaujímal, a majstrom sveta som sa stať nemohol lebo som bol každú chvíľu zranený. Je to taký začarovaný kruh, z ktorého som nepoznal cestu von. V klube sme ani nemali profesionálneho trénera, ktorý by ma vedel tréningovo usmerniť a zmeniť metodiku prípravy, aby som sa zraneniam vyhol.
V roku 2019 ste sa stal v Szegede majstrom sveta na K4 200 metrov. Čo sa zmenilo?
Predovšetkým metodika prípravy. Tým, že ma šport a súťaženie stále lákalo čítal som si metodiky tréningov a prispôsobil som si prípravu mojim možnostiam. V tom roku som sa umiestnil aj na Európskych hrách na K1 1.000m na 4.mieste, na K2 1.000m na 2.mieste a K1 maratónskej trati na 2.mieste.
V ten rok som metodiku ešte len testoval a sprevádzalo ju viac chýb. To mi spôsobilo ďalší úraz, mal som z posilňovania natrhnutý úpon na lakti, takže celú prípravu od jari na vode až po preteky som absolvoval so zranením a obstrekmi.
Od Európskych hier po Majstrovstvá sveta v Szegede som musel už len veľmi opatrne udržiavať výkonnosť a zameral som sa len na K4. Individuálne som už nemal šancu sa presadiť. Po sezóne som absolvoval hneď operáciu lakťa a niekoľko mesačnú regeneráciu.
Tento rok prišli znovu úspechy na Európskych hrách. Boli ste opäť zranení, či už sa vám podarilo tomu vyvarovať?
Myslím, že už moja metodika prípravy je plne zosúladená s mojimi zdravotnými možnosťami. Absolvoval som po Korone 12-mesačnú náročnú prípravu úplne bez zranení. Vďaka tomu, že som mohol do prípravy vložiť všetko, podarilo sa mi v Tampere vyhrať prvé miesta v oboch disciplínach, na ktorých som štartoval – K1 500m a K1 5km.
Peter, aké sú vaše plány v športe do budúcna?
To je ťažko povedať. Rozbieham pracovne veľký medzinárodný projekt a to zaberá veľa času. Okrem toho sa chcem venovať aj rodine a môj deň má tiež len 24 hodín. Chcel by som ešte vyhrať MS na K1 na maratónskej trati, ale dnes je ešte skoro hovoriť, či sa pustím do systematickej prípravy. Aktuálne musím zabezpečiť plynulý rozvoj spoločnosti WIC Europe, čo je moja hlavná priorita a ak sa popri tom podarí trénovať určite v Metkovic skúsim vyhrať.
